Ťažko sa píšu recenzie na dosky redakčných kolegov, i keď s V-durom sme sa paradoxne zoznámili práve kvôli (alebo vďaka?) mojej kritike ETHEREAL PANDEMONIUM. Trochu nešťastne a kostrbato nazvaná „Lost´N´Sound“ je vlastne prvou doskou, ktorú jedna z posledných kapiel pamätajúca zlaté časy bratislavského metalového undergroundu odvtedy vydala.

Tvorba ETHEREAL PANDEMONIUM je svojím spôsobom typicky „domáca“, no na rozdiel od nemalého počtu zoskupení však nepatria vidarovci k tým, čo si výsadnú pozíciu na miestnej scéne zamieňajú s dosiahnutím maxima. „Lost´N´Sound“ zápasí (ako to už býva) hlavne so zvukom. Od úvodnej, ambicióznej „Expressionism:Razorblade“ sa ukazuje, že si to odskákala hlavne speváčka Zuzana, do ktorej partov sa nepodarilo dostať silu jej hlasu a ani vychytať všetky intonačné zaváhania (paradoxne dvojica živých bonusov z tradičného Winter Solstice Eve je po zvukovej i interpretačnej stránke takmer stopercentná).

Dvojka „Naiadian“ naopak naplno ukazuje potenciál ETHEREAL PANDEMONIUM. Tam, kde ubudlo (sympho)blackmetalových klišé a pribudlo civilnosti sa nachádza silná stránka kapely, do istej miery ovplyvnená poslucháčskym záberom Vidara i Zuzany, ktorý ďaleko presahuje blackmetal. Energická skladba pôsobí s istou nadsádzkou ako hypotetický duet Petera Steela a Anneke van Giersbergen (Zuzana sa do hlasovej roviny svojej favoritky tlačí neraz), niveau zrazí späť do reality len zvuk – prvýkrát to zamrzí.

Celý album balancuje na hrane snahy o čo najpestrejšie, neopočúvané aranžmá a kompozičnú mnohorakosť a pre vyprchaný žáner dnes typickej banálnosti (deklamované „cradleoffilthovské“ pasáže v „Expressionism:Razorblade“ a inak vydarenej „Judas, Look Around“ sú až nechcene komické) a nemožnosti úplne sa zbaviť blackmetalového receptu, ktorý konieckoncov ETHEREAL PANDEMONIUM vyniesol na pozíciu jednej z najobľúbenejších slovenských metalových kapiel. Už na roky starej piesni „Il Pagano“ však ETHEREAL PANDEMONIUM ukázali, že majú talent zložiť tému, ktorá funguje aj po rokoch a nesie v sebe „to“, čo má dobrá skladba mať. Podobné čriepky sa dostali aj na „Lost´N´Sound“, no bohužiaľ ostali v podobe skíc, ktoré sa nepodarilo dotiahnuť do konca (poteší inthewoodsovská gitara v inak nevýraznej klipovke „Zah-Doom-Unee“ či temná syntezátorová atmosféra záverečnej „Was Lost And Now I´m Sound“). Aj banálne zmetalizovaná ľudovka „Pod Telgártom“, nadväzujúca na staršiu „Baladu o furmanovi“ či „Perinbaba Theme“ znie akosi mdlo a nenesie žiadnu pridanú hodnotu. Nahrávke skrátka chýba precíznosť a dynamika či „mohutnosť“ – therionovsky hymnický úvod „Omen“ poslúži príkladom.

Rukami mi v poslednej dobe prešlo zopár podobných CD: kým (žánrovo blízki) třineckí ADOR DORATH a slovenskí premianti DEPRESY bojujú s problémom, ako sa odlíšiť od zahraničných veličín (ale víťazia skvelým zvukom a interpretáciou) a (povedzme) RITES OF UNDEATH reprezentujú ten druh priemeru, ktorému vlastne nemáte čo vytknúť, ale po vypočutí vám v hlave z muziky neostane nič, ETHEREAL PANDEMONIUM sú kdesi medzi. Aspoň, že na európsku triedu dočiahol obal a celé grafické spracovanie bookletu (včetne nového loga skupiny), ktoré má ambície nastaviť nový štandard v našom malom slovenskom podzemí.